LDO Badín 8. – 14.7.2019

Začiatok letných prázdnin je pre mnohých členov nášho spoločenstva spojený s účasťou na letnej duchovnej obnove (LDO). Čo nás vedie k tomu, že namiesto opaľovania, kúpania a leňošenia v rekreačných destináciach vchádzame s notesmi v rukách do prítmia prednáškovej miestnosti v Badíne?

Aj napriek životným skúsenostiam a aktívnemu kresťanskému životu cítime, že to nie je ono. Neustále sa opakujúce hriechy, márna snaha o zlepšenie, vzďaľovanie sa našim predsavzatiam, ale hlavne Božím požiadavkám nasvedčuje, že náš očakávaný živý vzťah s Bohom je často hocijaký, len nie živý. Obetujeme teda pár dní dovolenky, berieme spomínané notesy a s nastraženými ušami čakáme na rady, ako sa viac priblížiť k Bohu. Alebo skôr, čo robiť, aby mohol Boh prísť bližšie k nám, lepšie povedané do nášho života. Poďme ale poporiadku.

Tohtoročná LDO, hoci sa konala znova v Badíne, mala svoje špecifiká. Začiatok bol posunutý na pondelok a dva a pol dňa sme sa museli zaobísť bez nášho duchovného poradcu pátra Tomáša. Prispelo k tomu konanie kustodiálnej kapituly bratov minoritov v Brehove. V pondelok podvečer, po príchode na miesto, nás teda ochotní a milí miestni bohoslovci spolu s našimi organizátormi (tiež ochotnými a milými manželmi Mračkovými a Kosseyovými) privítali a rozmiestnili do izieb. Po večeri sme mali jedno veľmi milé očakávané stretnutie: dve hodinky s našim Spasiteľom. V šere krásnej kaplnky, v sprievode upokojujúcich Taize piesní sme mohli ponúknuť svoje srdce aj myseľ Kristovi. Čo viac dodať? Kiežby sme každý večer vedeli takto ukončiť.

Prvé dva dni boli teda prispôsobené neprítomnosti pátra Tomáša. Duchovnú časť si zobrali na starosť prednáškami naši dlhoroční spolupútnici na LDO Vierka Václavová a Pavol Kossey zo Spoločenstva Dobrého pastiera a jeho krásnej Matky, sväté omše nám odslúžil rektor seminára ThLic. Ján Viglaš a spolu so a špirituálom seminára Mgr. Ľubomírom Gregom nám vyslúžili aj sviatosť zmierenia.

V utorok nás Palko Kossey previedol knihou M. Volfa Vylúčenie a objatie (Exclusion & Embrace) so zameraním na objatie, ako gestom odpustenia, prijatia a uzdravenia. Všetci sme hriešni a všetci potrebujeme zmierenie s Bohom aj s našimi blížnymi.

Vierka nás v stredu vtiahla do témy mladosti a s tým súvisiacim rastom a dozrievaním, vychádzajúc z textu apoštolskej exhortácie Christus vivit. Mnohým z nás by sa to, vzhľadom na vek, mohlo zdať zbytočné. Mladosť však nie je iba jedna z dnešných modiel alebo niečo, čo už máme dávno za sebou. Je to hlavne mladosť ducha, ktorú nám dáva živý Kristus. Mladosť ducha, ktorá nás neustále poháňa a dáva dôvod na rast a dozrievanie. Nenechať sa znechutiť v každodenných stereotypoch, objavovať v sebe Božie dary, hľadať svoju identitu a jedinečnosť. To všetko samozrejme nezakopať vo svojom súkromí, ale prežívať v spoločenstve blížnych. Obohacovať sa a zároveň stať sa darom pre druhých. Ako spomenula Vierka aj v prísloví: „Ak chceš ísť rýchlo, kráčaj sám. Ak chceš zájsť ďaleko, kráčaj s druhými“.

Duchovným zavŕšením oboch dní boli sväté omše. Otec Viglaš sa v nich oprel o Božie slovo z Knihy Genezis. Najprv to bol vnútorný boj Jakuba s Bohom a so sebou samým, zápas o svoju ientitu. V ďalšej homílii zas krásny príklad Jozefa Egyptského, ktorý prijal zradu najbližších, potom ostal verný Bohu, aj keď mal v rukách obrovskú moc a s láskou priviedol svojich bratov k úprimnej ľútosti a premene srdca.

Duchovný program prvých dvoch dní doplnila osviežujúca prechádzka do Španej doliny. Nesmela chýbať ani tradičná, vďaka našim mladým aj veľmi kvalitná a dobre pripravená Obnoviáda detí a dospelých, zavŕšená tiež tradičnou večernou opekačkou.

V stredu doobeda sme mali možnosť zamyslieť sa v menších skupinkách nad tromi otázkami týkajúcimi sa modiel vo všeobecnosti aj konkrétne v našom živote. Na spoločnom “vyhodnotení” bolo potom evidentné, že vidíme svoje slabosti a zlyhania, ale máme problém pomenovať konkrétne momenty a situácie, kedy Boh mení naše konanie a víťazí nad modlami v našich životoch.

Po obede sme sa konečne dočkali: p. Tomáš a jeho druhá séria prednášok o modlách podľa púštneho otca Evagria. Po vlaňajšom obžerstve, smilstve a lakomstve, na nás číhali hnev, smútok, lenivosť (acedia), márnomyseľnosť (závisť) a pýcha. V kútiku srdca asi každý z nás dúfal, že aspoň niektorá z modiel sa ho netýka. Naše nádeje sa začali rozplývať hneď pri prvej prednáške a úplne sa rozplynuli v posledný deň. Už nám pomaly prestávala chutiť aj výborná káva z Ľubovho nezničiteľného stroja, keď tu zrazu svitla nádej. Páter Tomáš nám oznámil, že by bolo dobré, keby sme sa našli aspoň v niektorých modlách. Ak totiž v pravde neuvidíme  svoj život, nemôže sa nás naplno dotknúť Kristova uzdravujúca milosť.

Len sa nezačať ľutovať a neprepadnúť smútku, že ma nikto nechápe a nevie oceniť moju snahu. Len nezlenivieť a nevykašlať sa na všetko. A potom sa spravodlivo nahnevať a dokázať sebe aj druhým, že predsa nie som až taký zlý a ja to predsa musím dokázať! Tak ako na to? Pokora, obeta, prijatie nespravodlivosti, trpezlivosť, horlivosť, nábožnosť, uvedomenie si svojej hriešnosti, obrátenie sa k Bohu a jednota s Ním je to, čo nás oslobodzuje, zbavuje náklonnosti k zlému, napĺňa radosťou a láskou (“Radujte sa!”, “Milujte sa!”).

“Lásku a radosť si volíme, otvárame sa im, neprichádzajú samé od seba”.

“Kresťan je pútnik s veľkým srdcom, zanecháva jedno, aby mohol objaviť nové”.

“Som povolaný byť viditeľným obrazom neviditeľného Boha”.

“Nebojme sa pádu, ale toho, že sa vzdialime od Boha. Nemusím byť bezhriešny. Moja hriešnosť sa rozpúšťa v láske, v Božej prítomnosti”. To je pár citátov z prednášok p. Tomáša, ktoré sa vryli do našich notesov a snáď aj sŕdc.

Akoby “náhodou”, aj teraz nás krásne sprevádzalo Božie slovo pri slávení Eucharistie. Sme poslaní do sveta, medzi vlkov, kde nebude ľahko. Ale nemusíme sa báť, lebo Boh je s nami. Máme ísť a rozhlasovať, čo nám Boh hovorí. Stať sa záchranou pre bratov, tak ako sa Jozef Egyptský stal záchranou pre svoju rodinu. Aby ľudia v nás stretli Spasiteľa. Nežiť len podľa zákona, ale zo Slova, ktoré  nám chce Boh vpísať do nášho srdca. Nehľadať príležitosti po svete, ale mať otvorené oči a vidieť potreby ľudí na našej ceste. Aby tak, ako milosrdný Samaritán, mohol Boh skrze nás zachrániť zranených na našich cestách a priviesť ich do spoločenstva cirkvi, kde sa vyliečia zo svojich rán. Pán nám našu námahu mnohonásobne odplatí. Poďme teda a robme podobne, ako náš Pán. A prosme Máriu, “aby nám vyprosila citlivé srdce, aby sme vedeli prijímať, čo nám Kristus ukazuje a vedeli konať, k čomu nás povoláva.“ Amen!